Arab

Autor: Peter Thailon Misovic | 28.6.2010 o 14:03 | Karma článku: 9,30 | Prečítané:  1429x

Tento náš kamarát nebol ako ostatní. Tento bol iný. Úplne. Tichý, kľudný a bol symbolom nášho detstva. A čierny. Veď to bol Arab. Tak sme ho chápali. Čierny ako noc. S bratom sme si nevedli predstaviť prázdniny bez neho. Deň čo deň nás strážil a hral sa s nami. Dalo by sa povedať, že mu starí rodičia úplne verili. Teda, nie vo všetkom, lebo to sa pre to, kto bol, ani nedalo. Ale takmer vo všetkom.

Inak tomu nebolo ani počas týchto posledných prázdnin základnej školy. V jeden bežný prázdninový deň sa však veci zmenili. Úplne. A nie len veci. Ráno sme sa stretávavali pri stole. Raňajky sme si s bratom, ako vždy, podelili podľa toho, komu čo chutilo. Napríklad jemu paradajky, mne paprika. Alebo jemu lekvár, mne klobása. Nikdy sme sa nemuseli naťahovať a predbiehať o posledný kúsok. Arab však s nami nikdy neraňajkoval. Stával pri dverách a akože nezaujato na nás pozeral. Mali sme zakázané ho ponúknuť. Nechápali sme prečo, no starého otca sme počúvali. Tak to proste bolo. Ešte sme neboli vo veku, kedy potrebujete filozofické vysvetlenia.

Dnešné ráno však bolo Arabove miesto pri záclone prázdne. A nebyť starej mamy, ani by sme si to nevšimli. Nevenovali sme tomu pozornosť. Zhodnotili sme, že Arab je predsa voľný a môže si robiť čo chce. Deň pomaly plynul, no Araba však nebolo. Nebolo ho ani o dva, ani o tri dni. To nám už začalo byť podozrivé. Ešte sa to Arabovi nestalo. Začínali sme mať zlú predtuchu, ktorá sa nám s plynúcimi dňami len potvrdzovala. Už ani neviem v ktorý deň, odkedy nám náš kamarát zmizol, sme sa opäť raz ráno stretli pri stole na raňajkách. Len prázdny kúsok miesta pri záclone presvietenej slnkom pripomínal, kto nám chýba. Raňajší stereotyp prerušilo hlasné pískanie gúm niekde v diaľke a niečo, čo vyznelo ako výkrik. Neviem ako, ale napriek dlhej dobe sme vedeli, že to musí byť Arab. Že to JE Arab. Utekali sme za doznievajúcim krikom dúfajúc, že sa nás ten pocit klame. Neklamal. Na ceste ležal polomŕtvy Arab. Nehýbal sa. Polovicu tela mal zodratú. Zjavne ale ešte dýchal. Nevedli sme mu pomôcť, len sme tam tak hlúpo stáli. Brata napadlo utiecť zavolať pomoc. Ostal som s Arabom sám. Chcel by som tušiť odpoveď na jednu otázku. Prečo od nás odišiel? Dodnes to neviem, ale keď chcem, viem si spomenúť na tie jeho výrazné oči. Napriek tomu všetkému, čo sa mu stalo, mal som pocit, že neplačú. Že sú také, ako vždy. Pokojné.

Arab sa liečil pomaly. Veľmi. Veď mal okolo 70tky. Teda, tak vravel starý otec. Veci sa po jeho návrate zmenili. Už nás ráno nečakával za záclonou. Toleroval nás, ale nevyhľadával. A stránil sa nás. Ostával sám. Možno nechcel, aby sme si ho pamätali v tomto stave. Neviem. To je ďalšia z vecí, ktorej význam sa nikdy nedozviem. Kvôli zraneniam prestával mať istý krok. Takmer nič nevidel. Často padol a pomoc nechcel. Začala nám škola, už stredná a Araba sme vídavali len cez víkend. V jednu takúto jesennú nedeľu nám starý otec povedal, že prišiel čas. Čas sa rozlúčiť. Vôbec sme si nevedeli predstaviť, čo to znamená. Išli sme teda za ním a lúčili sme sa. Tak, ako on všetko zvykol. V úplnom tichu. Taký Arab bol. Opäť, na jediné, čo si viem spomenúť, sú tie jeho oči. Pokojné. Aspoň, že tak, vraveli sme si s bratom. Po rozlúčke nás stará mama zobrala na lavičku za dom. Často sme spolu na nej sedávali, pozerali len tak do hory a rozprávali sa. Dnes sme ale sedeli ticho. Starý otec a Arab prešli okolo a zmizli v lese. Ani jeden sa na nás nepozrel. Za pár minút sa ozvala rana a stará mama nás chytila za ruku. Pozerala do zeme a na jej tvári som prvý krát videl slzy. Sedeli sme tam všetci traja spoločne, držali sa za ruku a plakali. Nikdy predtým sme o nikoho neprišli. Ten pocit straty sme nepoznali. Bol silný, neovládateľný a nekompromisný. Z lesa sa vrátil starý otec. V ruke zalomená puška. Tiež plakal.

Odvtedy sme mali ešte troch psov. No žiadny z nich už nebol ako Arab. On bol symbolom nášho detstva.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SME mení akcionársku štruktúru

Penta odchádza z pozície minoritného akcionára vydavateľstva Petit Press, a. s.

Minúta po minúte: Členské štáty EÚ sa dohodli na zavedení Covid pasov

Pandémia si na Slovensku vyžiadala 11 357 obetí.


Už ste čítali?